Mýtus č.1: Telesný trest je nevyhnutný výchovný prostriedok.
Rodičia sa často domnievajú, že bitka je súčasťou výchovy.
Považujú facku alebo plesnutie po zadku za výchovný prostriedok. Myslia si, že pomocou fyzických trestov z dieťaťa vychovajú lepšieho človeka. To je prvý a základný veľký omyl.
Fakt: Bitka nie je výchova.
Fyzickými trestami zo žiadneho dieťaťa nevychováte citlivú, samostatnú a sebavedomú bytosť. To, čo docielite je poslušnosť. Zo strachu z bolesti a bitky sa dieťa skutočne často naučí poslúchnuť. Jeho motivácia však nie je vnútorná, ale pramení v strachu a v potrebe vyhnúť sa trestu. Akonáhle sa „agresor“ stratí z dohľadu, dieťa bude mať tendenciu urobiť opak toho, čo sa od neho vyžaduje, často z rebélie, z opozičníctva, v snahe presadiť si svoje. NA druhej strane, ak je strach z trestu priveľký, môže mať takéto dieťa tendenciu vyhovieť požiadavkám rodičov aj v ich neprítomnosti – za cenu straty vlastnej osobnosti, za cenu straty kontaktu s vlastnými potrebami a emóciami. Aj tu platí, ak budete dieťa biť, neprestane vás milovať – láska k rodičom je deťom vrodená. Prestane milovať samé seba.
Mýtus č.2: Aj my sme ako deti dostávali bitku a nezanechalo to na nás stopy.
Ak ste v detstve dostávali fyzické tresty, môžete mať pocit, že to nezanechalo žiadne stopy. Naopak, môžete byť dokonca presvedčení o tom, že to bolo pre váš vývin dobré, či nevyhnutné. Je to úžasná a fascinujúca schopnosť ľudskej bytosti vyrovnať sa aj s neznesiteľnými situáciami. To však nijako neznamená, že to nezanechá stopy na vašom dieťati. Vaše dieťa je iné, než ste boli vy a žije v inom svete, než ste žili vy.
Fakt: Ak dieťa dostáva telesné tresty viac na pravidelnej než na výnimočnej báze, vytvorí si voči tomu obranu, „stvrdne“.
Nie je možné dostávať bitku a tešiť sa z toho. Nie je možné dostať fyzický trest a necítiť bolesť. Ak však túto bolesť pociťuje príliš často, nie je možné prežívať túto bolesť a zároveň sa z toho nezblázniť. Napriek bolesti „poslúchať“ svojich rodičov a milovať ich. Na to, aby toto dieťa dokázalo prežiť, vytvorí si systém obrán, ku ktorým patrí aj znecitlivenie. Deti, ktoré boli fyzicky trestané si odnášajú stopy. To, že má človek pocit, že to na ňom nezanechalo nijaké stopy, je dôsledkom jeho veľmi silnej obrany, ktorú si vytvoril už v detstve preto, aby túto situáciu prežil. Jednou z týchto stôp je práve znecitlivenie, tvrdosť, ale aj to, že túto tendenciu považuje za neškodnú a odovzdáva ju ďalej svojim potomkom.
Mýtus č.3:Jedna či dve facky ešte nikomu neublížili.
Sú ľudia, ktorí veria, že ak je násilie jednorazové, nemá žiaden vplyv alebo dopad na dieťa. Je to omyl. „Keď mi raz za čas uletí, nič sa nedeje, aj ja mám len jedny nervy“, môžu sa „obhajovať“. „Veď je to len jedna facka!“, povedia pokojne, akoby o nič nešlo. Žiaľ, často nejde skutočne „iba“ o jednu facku, ale ide o jednu facku raz za týždeň. A to už nie je JEDNA facka.
Fakt: Aj jednorazová skúsenosť s násilím sa dokáže natvrdo vpísať do životného príbehu dieťaťa.
Sú facky, hoci jednorazové, ktoré si dieťa dokáže pamätať celý život. Môže mať pocit „oprávnenosti“, pretože má tendenciu chrániť rodiča a ako toho „zlého“ vnímať seba. Ale každá skúsenosť s násilím sa môže odtlačiť do nervového systému človeka ako trauma, ktorá potom ťahá nenápadnými nitkami a zasahuje tak do jeho vzťahov s ostatnými ľuďmi, ale najmä do vzťahu samého so sebou. Navyše, opakovaná „jedna“ facka sa stáva opakovanou skúsenosťou a prehlbovaním traumatického zážitku. Hoci sa dieťa dokáže obrniť, otriasť a „stvrdnúť“, neznamená to, že mu to neubližuje. Ubližuje. Hlboko.
Mýtus č.4: Je rozdiel medzi bitím dieťaťa a udrením dieťaťa pre jeho dobro.
Niektorí rodičia argumentujú, že úder v správny čas, môže dieťaťu zabrániť vážnejšiemu ublíženiu. Či už je to plesnutie po ruky pri horúcom sporáku alebo po zadku na ihrisku pri ceste, považujú ho za správnu metódu, ako sa vyhnúť inej nepríjemnosti.
Fakt: Bitka je stále bitka.
Dieťa vníma bolesť v oboch prípadoch a zároveň vníma rodiča ako zdroj bolesti. Dostáva tu protichodné informácie – rodič mi vysvetľuje, že mi chce dobre, ale zároveň ma bije, pričom mi spôsobuje nepríjemné pocity, alebo bolesť. Prirodzená túžba dieťaťa je byť milované a prijaté rodičom a preto má tendenciu uveriť viac tomu, že to s ním rodič myslí dobre, ale negatívne pocity spojené s touto ambivalentnou situáciou otáča proti sebe. Odnáša si teda síce presvedčenie o tom, že rodič „je dobrý“, ale zároveň si odnáša presvedčenie o sebe a pocit „ja som zlý/á“. To má vplyv na utváranie jeho sebaobrazu a sebavedomia.
Mýtus č.5: Ak dieťa nedostáva bitku, bude rozmaznané.
Niektorí rodičia sa obávajú, že ak dieťa nebude dostávať bitku, bude málo pripravené do života, že bude málo odolné alebo príliš citlivé, až rozmaznané. Bitkou akoby zámerne formovali v dieťati tú tvrdosť, ktorou sa sami obrnili pred vlastnou citlivosťou, či bolesťou, ktorej boli kedysi vystavení. Tieto obavy sú však iba mýtom. Rozmaznané deti nie sú z nedostatku bitky, ale z nedostatku lásky.
Fakt: Citlivosť a rozmaznanosť sú dve rozdielne veci. A tvrdosť neznamená odolnosť.
Rozmaznanosť je dôsledkom nedostatočných hraníc vo výchove, čo môže byť spôsobené neistotou rodiča, alebo potrebou rodiča zahrnúť dieťa navonok obrovskou láskou, pretože ju nedokáže precítiť vnútorne. Keď rodič v sebe necíti pevnú lásku k samému sebe, nie je schopný skutočne milovať ani svoje dieťa. To sa potom snaží „vynahradiť“ navonok príliš voľnými hranicami až rozmaznávaním. Rozmaznávanie nie je o skutočnej láske, práve naopak. Pramení v nedostatku lásky. Fyzické tresty spôsobujú, že citlivosť, s ktorou sa rodíme na tento svet a ktorá tak veľmi tomuto svetu chýba, sa nahrádza tvrdosťou, ktorú si zase nemôžeme mýliť s odolnosťou. Iba sebavedomé dieťa môže byť skutočne odolné. A nič neničí sebavedomie dieťaťa práve tak, ako fyzické tresty.
(článok publikovaný pre portál mamaaja.sk )